V zmysle ust. § 62 ods. Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Oprávneným na poskytovanie výživného je dieťa ako potomok v 1. stupni. Pojem dieťa však nemožno stotožňovať s pojmom maloletý. Oprávneným na poskytovanie výživného je ako dieťa maloleté, tak aj plnoleté za predpokladu, že sú na to splnené zákonné podmienky. Jednoznačne však možno konštatovať, že zákon o rodine poskytuje najväčšiu mieru ochrany maloletým deťom. Nadobudnutie plnoletosti má podstatný význam ako kritérium pre určovanie trvania vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Vyživovacia povinnosť rodičov trvá kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo spôsobilosť sa zamestnať nespôsobuje automaticky zánik vyživovacej povinnosti rodičov, avšak táto skutočnosť má v danom prípade podstatný vplyv. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby.
Citované ustanovenie § 62 zákona o rodine je založené na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia“. Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť. Pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie dieťa samé. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť.
Na druhej strane objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú.
(nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12)
Comments